Potrebujem s tebou hovoriť

Autor: Tatiana Braun | 23.5.2011 o 21:01 | (upravené 23.5.2011 o 21:07) Karma článku: 4,32 | Prečítané:  247x

Keď som začala pracovať v školstve, dostala som malých, milých , aj keď „energických“ druháčikov. Dnes už nie sú malí, ale prílišnou energiou oplývajú stále. A sú chvíle, kedy sa spolu s nimi teším, že sú milí!

Po týždni, čo som nebola so svojimi deťmi zo školy, som sa na nich veľmi tešila. Bola som ich hneď ráno pozrieť, ale boli tak zaujatí vzájomnými rozhovormi, že mnohí si ma ani nevšimli. Zrazu som sa cítila ako rodič, ktorý zistí, že ho jeho vlastné dieťa už „nepotrebuje“ alebo skôr – potrebuje ho inak... Moji „už pomaly puberťáci“ sa ku mne túlia čoraz menej a ja sa snažím sžiť s touto skutočnosťou, hoci deti objímam veľmi rada. Po dnešku som si uvedomila, že im môžem a mám poskytnúť úplne iné „objatie“.

Po poobednom pobyte vonku mi jedna žiačka hovorí, že sa chce so mnou potom...porozprávať. Určitým spôsobom ma takáto formulácia trochu zaskočila, pretože väčšinou je to opačne – učiteľka alebo vychovávateľka sa chce porozprávať s dieťaťom, ak sa vyskytlo niečo, v čom potrebuje dieťa usmernenie, či získanie iného uhla pohľadu. Keďže začínam vždy od seba, hneď mi začalo víriť hlavou, či som si náhodou u tejto žiačky nevšimla niečo, čo som si všimnúť mala alebo som konala podľa jej videnia nespravodlivo alebo... Priznám sa... asi som nadobudla taký pocit, ako deti s citlivým svedomím, keď im povie dospelý s vážnou tvárou: „Musím sa s tebou porozprávať...“ Aspoň viem, ako sa cítia...

Rozhovor som prisľúbila hneď, ako to bude možné. A dokonca som ho realizovala ešte skôr, ako som pôvodne plánovala. Nie(len) zo zvedavosti, ale predovšetkým preto, že som túžila vypočuť, čo má Ninka na srdci. Popísala mi bez osočovania druhej strany pocit krivdy a vyjadrila, že už skúšala danú sitáciu riešiť, ale neúspešne. Tak oslovila mňa. Od predchádzajúcej pani učiteľky som odpozorovala, že vedie deti k tomu, aby sa učili, čiže skúšali nedorozumenia medzi sebou riešiť samostatne. Bez toho, aby „žalovali“, že ona je taká a ten je onaký, on mi urobil to a to, povedal ono...apod. Súhlasiac s týmto modelom riešenia konfliktov medzi deťmi som si Ninu vypočula a povzbudila ju k tomu, aby skúsila opätovne osloviť „druhú stranu“, ktorú vnímala ako tvorcu posmechu voči svojej osobe.

Zároveň som povedala, že ak bude žiadúce, rada sa zúčastním spoločného stretnutia, kde si obe dievčatá povedia, ako vec vnímajú zo svojej strany. Ninka nabrala odvahu a spolužiačku oslovila sama. S úspešným záverom vysvetlenia si „problému“. Obe dievčatá mi prišli povedať, k čomu dospeli. Obe sa usmievali a ja som mala a mám radosť spolu s nimi. Radosť z ich konštruktívneho riešenia, z ich radosti a z prejavenej dôvery voči mojej osobe. Hoci nedorozumenia boli, sú a budú, je úžasné vidieť, keď malí veľkí ľudia ich vedia riešiť  vzájomnou komunikáciou a vypočutím sa navzájom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?