Napriek strachu

Autor: Tatiana Braun | 10.5.2013 o 21:44 | (upravené 10.5.2013 o 22:29) Karma článku: 11,71 | Prečítané:  2335x

Strach ako paradoxná emócia je pociťovaná negatívne, ale neraz s pozitívnymi konečnými dôsledkami. Vtedy, ak nám poskytuje ochranu. Čo však so strachom, ktorý nás paralyzuje, je nelogický a predsa je v nás?

Moja 15 mesačná dcérka sa bojí zvuku vysávača.  Bojí sa napriek tomu, že vidí, čo s vysávačom robím. Môže vnímať to, že si pri vysávaní pospevujem a vysvetľujem čo a kde vysávam, aby som ju posmelila, môže pozorovať moju spokojnosť z toho, keď máme povysávané, no i tak má strach. Kým nepochopí širšie súvislosti, zrejme strach bude pretrvávať. Keď bola bábätko, vysávanie som realizovala počas toho, čo spinkala na balkóne. Od určitého veku však spáva plytko, budí sa a prirodzene s vekom spáva aj kratšie. Takže povysávať nie je vždy možné počas jej spánku. Dlho som potom riešila vysávanie s dcérkou v nosiči. Síce sa bála, ale silno sa tisla ku mne a tak sme napokon mohli mať doma čisto napriek jej strachu. Prišla však chvíľa, kedy som ju už nevedela pre jej hmotnosť mať v nosiči. Spočiatku som bola po každom spoločnom vysávaní iba spotená "od hlavy po päty", ale neskôr sa už začala sťažovať moja chrbtica. Prišli dni, kedy som ráno kvôli bolesti a akémusi zaseknutiu chrbtice nevedela spraviť s telom takmer žiaden pohyb a nieto ešte vstať z postele. Ešteže som mala pri sebe milujúceho manžela, ktorý sa o dieťa postaral, kým ja som v slzách našla spôsob, ako presvedčiť chrbticu, aby so mnou neležala, ale vstala a fungovala.

Napokon dcérka ponúkla pri vysávaní riešenie sama - keďže sa stále bojí, musí sa ma držať. Tak som jej ponúkla, aby sa ma držala za ruku počas toho, čo vysávam. Sú chvíle, kedy sa až trasie a kričí od strachu, vtedy ju objímem a ukážem, že vysávač jej neublíži, lebo som pri nej. Verím, že to musia byť pre ňu ťažké chvíle, ale s nádejou si hovorím, že raz ten strach odíde. A kým odíde, vždy budem ochotná ponúknuť je ruku, aby som jej tie chvíle strachu uľahčila.

Dnes však urobila veľký krok, ktorý ma podnietil zamyslieť sa. Keď sme s vysávačom vošli do spálne, na zemi ležal spadnutý jej obľúbený macko. Určite by som ho bola o chvíľu zdvihla, ale v malej hlavičke mojej dcérky sa odohrával asi aj scenár, ktorý spôsobil  to, že možno dostala strach o macka (že by som jej ho povysávala). A tak napriek tomu, že sa zúfalo bála, na malilinkú chvíľočku sa pustila mojej ruky a vybehla smerom k mackovi. Hoci kričala a plakala od strachu, pustila sa ma. Macka zodvihla ho, objala a utekala opäť ku mne.

Občas nás dospelých ovládne strach natoľko, že sa nepustíme toho, čo nám dáva pocit bezpečia a neurobíme krok smerom k niečomu, či niekomu preto, aby sme "zachránili". Aby sme odviedli z miesta nebezpečia, či ostrova osamotenia, bolesti, bezradnosti... Aby sme objali a dali vedieť, že nás na ňom, na nej, na nich... záleží. Túžim mať na pamäti kroky mojej dcérky vo chvíli, kedy sa budem báť pustiť svojho bezpečia a pohodlia, aby som urobila potrebný krok vpred. Túžim si byť vedomá, že napokon sa po krokoch urobených napriek strachu, môžem vrátiť k ruke, ktorá ma pevne drží. Tak ako sa vrátila moja malá dcérka ku mne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?