reklama

Dvanásťročný "psychoterapeut"

Za skromné úspory som sa rozhodla kúpiť lacnejšie letenku do lokality, odkiaľ z kopca dovidíte Ženevu a jej nádherné rozľahlé jazero. Žijú tu ľudia, ktorí sa mi v určitej etape života stali (akoby) rodinou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Keď odchádzali do neznámej krajiny, vedela som, že o nich v intezite vzťahu prídem. Vedela som, že deťom prekryjú naše spoločné chvíle zážitky aktuálnosti. Mne zostali spomienky. Schválne nepíšem „iba“ spomienky, lebo ak sú spomienky nádherné a môžete sa k nim stále vracať, sú nevyčísliteľnou hodnotou. Je to niečo, čo pomáha ísť ďalej, keď vás uchytí tornádo smútku a chce vás oplieskať o ďalšie pocity opustenia, samoty, pominuteľosti a bezmocnosti zmenť situáciu...

Prišla som k mojim známym v čase školských prázdnin, tak sa mi o program veľmi dôsledne staral ich syn Philipe. Zoznámil ma so svojimi pestrými záujmami: streľbou z luku, šachom, „skejtovaním“, jazdou s terénnym bicyklom. Dokonca som mala možnosť porozumieť trošku aj graffiti a jeho výtvarným technikám. To, čo ma však uchvátilo najviac, boli „prechádzky“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď ma Philipe zavolal pozrieť miesto s názvom „Žraločí zub“, netušila som, že to prechádzka nebude. Ocitli sme sa pod skalami prestriedanými veľmi nedôveryhodným nestabilným štrkovým povrchom svahu. Nadobudla som pocit, že chalanisko je asi extrémny hazardér s možnosťou zranenia. Neveriacky som sa spýtala, či si je istý, že sa tadiaľto dá výjsť hore. A hoci ma ubezpečil, že áno, i tak som bola na pochybách, či sa mám driapať po povrchu, ktorý uteká spod nôh a ťahá so sebou aj mňa. Som ťažšia váha, bez akejkoľvek kondície, takže zgúľať sa dolu, by bolo veľmi jednoduché. Philipe je však chalan, ktorému som chcela dôverovať a tak som sama sebe hovorila: „Keď to aspoň nevyskúšam, nezistím, či sa to dá.“ Philipe následne hopkal po skalách ako kamzík, mne však dodávalo odvahu skôr to, že on ma považuje za schopnú zvládnuť výstup. Za pomerne krátky čas sme už hompáľali nohami zo „Žraločieho zubu“. Pri výhľade zo skaly mi Philipe zrazu povie: „Poviem ti tajomstvo.“ Na chvíľu sa odmlčal a ja som myslela, že zinfarktujem. V tých zlomkoch sekúnd sa vo mne vystriedali pocity obáv, ale i poctenosti, že mi Philipe dôveruje, keď mi chce zveriť tajomstvo. Ešte som stihla zablúdiť do hypotéz, čoho asi sa to tajomstvo týka – nejakej intímnosti?, nejakej zlej veci, ktorú urobil?, niečoho, s čím bojuje a nevie si rady?!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po odmlke a užívaní si výhľadu, sa Philipe ku mne otočí a hovorí: „Vedie sem cestička.“ Teraz som takmer bez dychu mlčala ja, kým som pochopila. Mala som chuť mu jednu kamarátsku tresknúť po chrbáte a zároveň sa mi chcelo smiať. To veľké tajomstvo bolo, že ma mohol zaviesť cez lesík a nie cez terén, kde som si v hlave opakovala: „Úrazové poistenie mám.“ Naspäť sme šli utajenou cestičkou cez lesík, ale to už samozrejme nebolo také dobrodružstvo. Viem, že ak by ma Philipe zavolal na „prechádzku“ znova, tak idem. Napriek všetkému. Napriek tomu, že nemám kondičku, napriek strachu z výšok, napriek tomu, že existuje aj jednoduchšia cesta lesíkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výstup na „Žraločí zub“ nebol náš jediný „adventure time“ (dobrodužný čas), ako Philipe nazýval chvíle, kedy sme si počas cesty volili strmé skratky dolu nevábnym svahom. Ešte po vyše mesiaci mám pamiatku na pohmoždenie nad členkom, ale opäť hovorím: „Neľutujem.“

Čas strávený s týmto chalanom bol pre mňa psychoterapiou, tou najlepšou, akou som mohla dostať. Robiť veci spolu s dieťaťom, poznávať záujmy (koľkokoľvekročného) dieťaťa a dovoliť mu vniesť vás do jeho sveta, je úžasný „adventure time“. Predtým mi možno na moment skrsla v hlave myšlienka ako budem tráviť čas s dvanásťročným chalanom... Odpoveď znie: dobrodružne, športovo, zábavne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počas chvíľ s Philipom som si mohla veľa uvedomiť hlavne vo vzťahu k môjmu dieťaťu, ktoré zostalo počas mojej dovolenky doma s manželom. Uvedomila som si nielen potrebu zmeny postojov (to hlodalo vo mne dlho), ale konečne som videla východisko. Jednoduché a najťažšie zároveň, lebo si vyžaduje odložiť sebectvo. Riešením našej „ponorkovej choroby“s dcérou, zvyšujúceho sa napätia, jej tvrdohlavého „nie“, nepochopiteľného mrnčania a môjho úniku do virtuálnej sociálnej siete... bol paradox. Ponorkovú chorobu spôsobuje to, keď ste s niekým príliš dlho spolu, ale nám sa to zároveň malo stať liekom – byť spolu, hrať sa spolu, chodiť von a na výlety spolu... Samozrejme, že to bolo tak aj doteraz, ale náš začarovaný napätý kruh to potreboval pretnúť nejakými bláznivo rozloženými úsečkami ústretovosti, robiť program nie podľa mojich predstáv, túžob, niekedy i obáv, presvedčenia, čo bude vhodné ako náplň dňa pre moje dieťa, ale podľa potrieb dieťaťa. A tak som sa tam, nad Ženevským jazerom, pri Philipovi rozhodla... vlastne skôr zostal nadchnutá pre to, čo som chcela, aby malo pokračovanie s mojou dcérou a tu som zažívala vďaka Philipovi.

Po návrate som začala ešte viac rešpektovať dcérino volanie: „Mami, nie domov!“ čo znamená asi to, že nechce sedieť doma pri tvorivých aktivitách, ktoré miluje jej mama. Znamená to volanie po nových podnetoch mimo našich štyroch stien, po poznávaní, po socializácií, po pohybe a radosti. A tak chodíme na výlety ešte častejšie, von na ešte dlhší čas a hýbeme sa viac ako len jedno „kolo, kolo mlynské“ v obývačke.

Moja dcéra odvtedy spieva radosťou, ale i doslovne. Spieva ráno po zobudení, v autobuse, v obchode... a ja sa ticho usmievam a v mysli spomínam na chvíle s mojim dvanásťročným psychoterapeutom.

Ďakujem, Philipe!

Tatiana Braun

Tatiana Braun

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek túžiaci deliť sa - o poznanie, skúsenosti a pochopenie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu