"Kresťan? Fuj!"

Autor: Tatiana Braun | 5.3.2016 o 14:26 | Karma článku: 6,78 | Prečítané:  1821x

Keď som zisťovala dôvod ateistov, prečo v Boha neveria, väčšina odpovedí poukazovala na sklamanie. Na sklamanie zo správania ľudí, ktorí sa považujú za kresťanov. Bola som sklamaná tiež.

Sklamaná sama zo seba a zo skutočnosti, že takto sklamaní ateisti akoby prišli o šancu spoznať Boha.

Nemala som chuť byť viac kresťanom, keď som znovu a znovu zlyhávala a v obetavosti, či dobrote som sa nemohla niektorým ateistom strčiť ani do päty. Áno, je to tak – kresťania sú chybujúci ľudia. Niektorí kričia na svoje deti, keď im rupnú nervy, iní klamú a podvádzajú, ďalší zase iba „hrabú na svojom piesočku“ a žijú sami pre seba. Áno, ľudia, ktorí si hovoria kresťania, zlyhávajú, lebo nie sú Boh. Sú ľudia. Plní, z rôznych dôvodov, zašpineného charakteru a teologickou terminológiou nazvaného - hriechu.

Prečo potom vôbec kresťanmi sú a akým právom sa nimi nazývajú?!

Právom nádeje, odpustenia a možnosti zmeny. Odpustenia v osobe Krista. Ak vám to už príliš nábožensky smrdí, tak sa opýtajte tých, ktorých nenávidíte, alebo sú vám ľahostajní -  kresťanov, prečo im ide o odpustenie a prečo nádej vkladajú do Boha.

Možno aj preto, že Boh prvý vložil nádej do nás. Lebo nemal v úmysle stvoriť tak úžasné bytosti ako sú ľudia a potom ich nechať napospas „osudu“ bez akéhokoľvek riešenia. Áno, čiastočné riešenia podľa predstáv ľudí nemusia z Božích rúk prísť. Ale je riešenie, ktoré je konečné a trvalé.

Keď som uverila v Boha ako 16 ročná, veľmi som túžila ľuďom o Bohu rozprávať, aby aj oni mali šancu. Viem, nemusia ju prijať, ale zdá sa mi aj teraz, férové, dať všetkým ľuďom príležitosť hlbšie spoznať Boha a potom sa rozhodnúť pre Neho alebo proti Nemu, respektíve bez Neho.

Rokmi som zisťovala, že rozprávať o Bohu ľuďom sklamaným z omylov ľudského pseudokresťanstva je hádzať hrach na stenu. Zrodila sa vo mne však túžba žiť tak úžasne podľa vzoru Kristovho správania, že sa ma ľudia začnú pýtať, kde je príčina takého správania. A ja im budem môcť vtedy poukázať na Boha ako na príčinu toho dobrého. Och, koľká naivita v tomto súčasnom svete individualizmu, anonymity, degradácie hodnôt a vzťahov. Nie, ľudia sa nebudú pýtať, prečo si láskavý, obetavý, slušný. Buď to vezmú ako samozrejmosť, alebo si počkajú do prvého omylu, ktorý spravíš a otrieskajú ti o hlavu: „A to si hovoríš, kresťan?! Fuj!“

Som občas smutná zo skutočnosti, že ja sama neponúkam ľuďom nijakým spôsobom spoznať Boha a môcť sa potom slobodne rozhodnúť. Na druhej strane som zhnusená predstavou, že by som mala núkať život s Bohom len ako nejaký „reklamný leták“, keď viera v Boha je predovšetkým o vzťahu, o odpustení, o šanci nabudúce sa správať inak a lepšie. A predovšetkým je o nádeji.

O takej nádeji, ktorá je zmyslom života. Mne sa totiž vo „svetle smrti“, vlastne v jej tme, zdá akýkoľvek zmysel života nezmyslom. Nenávidím smrť, choroby a bolesti, ktoré ju predchádzajú!

Smrť je podľa mňa úplne sprostá dehonestácia niečoho tak úžasného ako je ľudský život. A zdá sa mi naivným sebaklamom hovoriť niečo v zmysle.“Smrť je súčasťou života.“

Nie, nie je! To len my si chceme na ňu zvyknúť, ale nemyslím si, že sa to dá. Až potom možno, keď aj my sami budeme mŕtvi. Ja osobne vnímam, že existuje nielen akceptovateľnejšia, ale aj ľudskú dôstojnosť zachovávajúca skutočnosť a to – mať nádej. Nádej v Bohu, ktorú ma každý. Áno, každý, kto sa nerozhodne ju dobrovoľne odmietnuť. Pretože sme dostali do vienka slobodnú vôľu. A tak človek dostal možnosť kričať: „Boh neexistuje! alebo „Keby bol Boh, takéto niečo by sa nestalo...“ Ha, aké je zrazu ľahké hádzať za bolesti, choroby a smrť vinu na Boha, v ktorého sme dovtedy a možno ani potom neverili a tým pádom neporozumeli, "o čom je Boh". Mne osobné sa zdá férovejšie ponuku Boha preskúmať a zvážiť. Lebo v každom z nás, dokonca aj zúfalých samovrahoch, je niekde vo vnútri skrytá túžba po živote. Ak tvrdíte, že nie, klamete sami seba. Túžime po živote, ktorý bude predčiť všetky naše túžby viažúce sa na život vymeraný  našej osobe.

Vlastne jediné, čo si budeme môcť so sebou vziať v deň neľútostnej a rovnej smrti pre každého, so sebou – bude náš vzťah k Bohu. Ten je tým dôvodom, prečo je kresťan kresťanom, verí a má nádej na iný život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?